Vážení kolegovia,

 

Slovenská lekárska únia vybojovala úspešne jeden zo svojich stretov s nespravodlivosťou, ktorá tentoraz postihla psychiatrov a poctivo sa pripravuje na stretnutie na MZ SR 4. februára 2010, ktoré by malo byť začiatkom riešenia chorých vzťahov, ktoré k tejto kauze nevyhnutne viedli. O dobrej vôli MZ SR a jeho snahe veci riešiť vo verejnom záujme nepochybujeme, o čom nás presvedčili vyjadrenia ministra Rašiho na našom poslednom stretnutí. Rovnako priaznivé sú aj reakcie zdravotných poisťovní. Ale ako vždy, účinnosť nášho postupu, najmä však obavy z návrhov SLÚŠ, ktorých realizácia by nepochybne vyčírila bahno, v ktorom sa veľmi dobre pohybujú tí, ktorí sa na nešťastí našich kolegov už roky obohacujú spôsobili, že opäť raz sa vyrojili ľudia, ktorých úlohou je našu snahu spochybniť.

V súčasnosti sme totiž jedinou organizáciou, ktorá nekompromisne zastáva lekárov a nie je ovládaná niekým z pozadia. Presne v zmysle „ keď nie predbehnúť, tak aspoň zablokovať“. Počítali sme s tým a vďaka stereotypu, s ktorým sa snažia diskreditovať všetko pozitívne, sa s ich pôsobením veľmi rýchlo vyrovnáme. Veľmi ľahko zneužiteľné je to, že mnohí z nich by chceli presadzovať svoje vlastné záujmy z pozadia, bez toho aby sa osobne angažovali, bez toho, aby sa ukazovali na oči, bez toho, aby sa museli s niekým „naťahovať“, bez toho, aby niesli akékoľvek náklady, alebo akúkoľvek zodpovednosť. Jednoducho niekoho „naprogramovať“ a potom zhrabnúť výhody jeho úsilia bez jediného slovka uznania. Lebo kto sa poďakuje, ten na seba preberá záväzok voči darcovi a to na Slovensku nik nepotrebuje. Ako si to oni vysvetľujú, psia povinnosť hardware takého výkonného robota je bez odporu a pripomienky prijať ich osobný software a konať podľa neho v ich prospech.

Keď je toto správanie prvým stupňom parazitizmu a jeho výsledkom je finančný zisk, druhým stupňom parazitizmu je prisvojiť si zásluhu za výsledok úsilia robota a tým si ukradnúť ešte aj druhý výnos – morálne uznanie. Ako to dosiahnuť? No predsa jednoducho:


• Tvrdiť, že „ja mám pacientov a na také hlúposti nemám čas“,

• tvrdiť, že „ja platím už toľko organizácií, že to nie je možné“,

• naznačovať, že som tak jedinečný a univerzálny, že sa vyznám vo všetkom o čom vy tu strácate čas a keď chcem niečo povedať, čo tým hlupákom otvorí oči, tak ma zahriaknu.

• Viesť reči o tom, že je to nespravodlivé, ak niekto niečo vybavuje len pre členov SLÚŠ za ich vlastné peniaze, a že by to mal vybavovať za peniaze členov SLÚŠ pre všetkých,

• tvrdiť, že vec sa vybavila cez imaginárne známosti niekoho záhadného vplyvného, ktorého nik nikdy nevidel bojovať za verejný prospech , niekoho z nejakého výboru s niekým na ministerstve,

• začať šíriť reči o nedostatkoch výkonného robota, aby bol zamestnaný obranou a znechutený sám sebou tak, aby ho ani nenapadlo žiadať o nejaké uznanie.

• Keď robot niečo dosiahol, treba tvrdiť, že nepostupoval diplomaticky, hoci je jasné, že tzv. diplomacia je v našich podmienkach nevymožiteľného práva iba zástierka na zamaskovanie nečinnosti, alebo ďalšieho gaunerstva.

• Stačí tiež nevidieť rozdiel medzi nutnou konfrontáciou a „nediplomatickým vystupovaním“.

• Neustále stáť na strane „hodnotiacej väčšiny“, lebo kto hodnotí, ten je viac, ako ten, kto vykonáva,

• zahmlievať rozdiely medzi postupmi osôb a jednotlivých organizácií, vedome prehliadať rozdiel medzi morálnosťou a amorálnosťou, medzi osobným a všeobecným prospechom, medzi pripravenosťou a zmätočným konaním, medzi osobným a verejným prospechom.

• Stačí tolerovať netolerovateľné a netolerovať potrebné. Stačí napríklad tolerovať gaunerov, ktorí sa preukázateľne a opakovane obohatili na úkor všetkých zúčastnených.

• Neustále hovoriť o tom, že peňazí je dosť, ale sú nespravodlivo rozdelené, čo sa prejavuje najmä na mojom prípade tým, že mám málo.

• Treba vždy a pri každej príležitosti potláčať a udupávať prirodzenú autoritu, aby nevynikla naša vlastná neinformovanosť a neprínosnosť.

• Ale predovšetkým, treba neúnavne, bezohľadne a s úsmevom donekonečna sa pýtať : „Čo ste pre mňa urobili?“

• Nikdy a za žiadnych okolností sa nepýtať: „Čo som ja vlastne urobil pre ostatných?“ Tento kolektívny primitivizmus inteligencie, tak príznačný pre všetky postsocialistické štáty, by ste darmo hľadali napríklad v Nemecku. Niežeby Nemci nerozmýšľali podobne primitívne, žeby nemali chuť niečo potiahnuť, priživiť sa, alebo prehliadnuť, ale v priebehu desaťročí a možno stáročí sa medzi príslušníkmi ich inteligencie vytvorili nepísané zákony, ktoré jej umožnili vydobyť si jej terajšie postavenie v spoločnosti. Nedodržiavanie týchto zákonov by znamenalo stratu jej terajšieho výhodného postavenia a to Nemci nedovolia spôsobiť nikomu.

 

Kým na Slovensku je najlepším biznisom dostať sa do funkcie a potom predať svojich kolegov druhej strane, v Nemecku je to ustrážiť si podmienky pre prácu, pretože práca lekára je jednoducho veľmi dobre platená a stačí pracovať, aby sa lekár mal dobre. Že sú to tvrdé slová? Áno, ale pravdivé. Zdá sa, že napriek ich príkrosti by ich každý z nás vedel aplikovať na niekoho iného, samozrejme málokedy na seba. My si musíme uvedomiť, že buď si priznáme vlastné slabosti a začneme pracovať na ich odstraňovaní, alebo sa vydáme do rúk niekoho, kto sa veľmi rád ujme „robiť poriadok“.

 

Robenie poriadku na Slovensku znamená, že poriadok sa robí vždy zásadne s inými, ten kto ho robí, sa nikdy nestáva jeho súčasťou. Pre nás lekárov je to vždy katastrofa. Nedajte sa preto pomýliť, prispejte k úsiliu SLÚŠ, nabádajte kolegov, aby sa stali jej členmi, ale tým, ktorí nám za celé roky nevedeli priznať jediný skutok, sa neproste. O ich členstvo nestojíme.

 

V Košiciach, dňa 22.1.2010


MUDr. Andrej Janco, v.r. prezident SLÚŠ