Zmienim sa o dvoch zásadných chybách poistného systému:

1/ Náš súčasný systém nie je reálny poistný systém. To, čo nazývame zdravotné poistenie je reálne zdravotnícka daň a zdravotné poisťovne sú správcami dane. Skutočný poistný systém je založený na vzťahu poistenca a poisťovne, ktorý je primárny. Náš poistenec však nie je v priamom vzťahu s poisťovňou, pretože nemá v rukách konkrétnu poistnú zmluvu. Pri normálnom poistení tretí subjekt vstupuje do vzťahu medzi poisťovňou a poistencom vtedy, keď nastane poistná udalosť. Napríklad autoservis, keď máte autonehodu, alebo poruchu. Nemôže sa stať, že autoservis nedostane svoje peniaze, je však bežné, že lekár, alebo nemocnica za svoju prácu a svoju materiálovú spotrebu peniaze od poisťovne nedostanú. Zdanlivo odbočím, ale keď si kúpite mobil za 1 SK, mobilný operátor Vám ponúkne niekoľkostranovú zmluvu, kde sú detailne zadefinované Vaše práva i povinnosti, na čo nárok máte a na  čo nemáte. Zdravotnej poisťovni ľudia platia desaťtisíce bez akéhokoľvek zmluvného vzťahu.  Poisťovni to svojim spôsobom vyhovuje, lebo v konečnom dôsledku nie je zodpovedná za nič. Pomáha to vytvárať ilúziu, že pacienti majú právo na všetko, vždy, všade a okamžite. A ak náhodou nedostanú všetko okamžite, vždy a všade, vinný je lekár, poisťovňa je čistá. V prípade individuálneho zmluvného vzťahu by si pacient-poistenec mohol doma prečítať, na čo nárok má, ale aj na  čo nemá,  čo mu poisťovňa zaručuje a čo nie. Individuálny zmluvný vzťah je podmienkou pre vznik skutočnej konkurencie medzi zdrav. poisťovňami, dnešný stav nepodporuje súťaživosť medzi nimi. Otvoril by aj cestu k trhu s pripoistením za nadštandard, za dnešnej situácie fakticky takýto poistný produkt nemôže vzniknúť. Individuálny zmluvný vzťah otvára možnosť ponúknuť štandardné produkty poistného systému, akými sú bonus za vernosť a bonus za nečerpanie, ako je to pri akomkoľvek inom poistení. Súčasne má poisťovňa v rukách aj negatívne motivačné stimuly vo forme malusov.

Určite by sa zamedzilo dnešnej prepoisťovacej turistike, keď časť poistencov zmení každý rok poisťovňu, len pre to, že každý rok dostanú od agenta poisťovne 1000 až 2000 SK za prestup. Koľko prostriedkov takto poisťovne vyplytvajú?  Všimnite si, že DSS, dôchodcovské správcovské spoločnosti, pracujú na individuálnom zmluvnom princípe a prepoisťovacia turistika tam fakticky možná nie je. Neexistujúci princíp individuálneho zmluvného vzťahu medzi zdravotnou poisťovňou a poistencom je systémový problém a SLÚŠ by mal na jeho vytvorení trvať ako na svojom dlhodobom cieli!

 

2/ Druhý zásadný problém, ktorý dnes spomeniem, je, že v našom poistnom systéme neexistuje efektívny regulátor dopytu čerpania zdravotníckej starostlivosti. Pokus zaviesť regulátor dopytu boli Zajacove 20-korunáčky. Neosvedčili sa, podľa mňa preto, že sa jednalo o paušálnu a nekonkrétnu platbu, ktorá nebola viazaná na žiadnu podmienku a pacientmi boli chápané ako pozornosť pre lekára, čosi ako príspevok do zvončeka v kostole.  Neznížili a ani nemohli znížiť dopyt napr. po krvných odberoch, alebo RTG- a CT vyšetreniach. Iný pokus o hľadanie regulátora dopytu sú Valentovičove výmenné  lístky. Nemôžu byť úspešné, pretože sa jednáo byrokratické opatrenie, ktoré nemôže efektívne fungovať  v trhovom prostredí. Nič iné,  iba regulátor dopytu sú aj poisťovňami otkrojované limity výkonov pre špecialistov. Toto možno vyhovuje poisťovniam, ale je to neekonomické riešenie, pretože neznižuje výdavky obmedzovaním dopytu, ale obmedzovaním ponuky, čo však nie je skutočná úspora. Navyše je na hrane práva, možno až za jeho hranou. V poistnom systéme štandardná a efektívna regulácia dopytu je finančná spoluúčať, ktorá je konkrétna a ktorá robí pri zdravotnom poistení  poistenca zodpovedným za svoje zdravie. Viem si predstaviť napríklad poplatok 20% pre poskytovateľa za výkon SVaLZ do maximálnej výšky 20-30 Eur. Dopyt po výkonoch SVALZ by to určite znížilo, pritom by poskytovateľ mal finančnú kompenzáciu. Takýchto regulátorov by mohlo byť viac, každá poisťovňa by mala mať možnosť vytvárať svoje vlastné, v rámci konkurenčnej súťaže. Musíme si všetci priznať, že v našom zdravotnom systéme je obrovská nadspotreba zdravotníckej starostlivosti, až plytvanie s ňou, a to na všetkých úrovniach: V primárnej sfére, u špecialistov, v nemocničnej starostlivosti, aj v kúpeľníctve. Uvediem len jedno  štatistické číslo:

Štatisticky priemerný Švéd navštívi lekára 3,5 krát  za rok. Priemerný Slovák navštívi lekára 12x ročne. Nemožno  povedať, že by Slováci boli 4x zdravší ako Švédi, keď chodia 4x častejšie k lekárovi. Pravdou je však to, že Slovák musí ísť k lekárovi 4x, aby vybavil to, na čo Švédovi stačí 1 návšteva. Toto je výsledok efektívneho fungovania regulátorov  a správne nastaveného systému. V súvislosti s poplatkami v zdravotníctve sa  často používa argument,  že zdravie nie je tovar. To je pravda, zdravie, ani choroba nie je tovar: Zdravie si nekúpite ako nový televízor a choroby sa nezbavíte, ako starých topánok. Tovarom sú však naše služby, naša lekárska starostlivosť a naše know-how. Keď pacient ku nám príde, nepredávame mu zdravie, ale poskytujeme  mu  liečbu a táto  činnosť je ekonomická komodita. Nikto o tomto argumente nechce hovoriť, pretože  zdanlivo nikomu v spoločnosti nevyhovuje, je to však len skrývanie sa a uhýnanie pred pravdou čo je na škodu všetkých. Na záver mi dovoľte, aby som Vás vrátil do školských lavíc. Učili sme sa tam o našom veľkom  básnikovi Samovi Chalupkovi a jeho báseň Turčín Poničan. Netušili sme vtedy, a ani sám Samo  Chalupka, že  je  do nej vložená charakteristika slovenského zdravotníctva v 21 storočí: Je  ňou tento verš:  „A čo mladé, zutekalo a čo staré, nevládalo.“

 

MUDr. Štefan Paulov, Nitra.